#
#

Navigácia

Výber jazyka

  • sk
  • en
  • de
Odoslať stránku e-mailom

Obsah

Osídlenie

 Obec patrí k najmladším obciam Liptova. Bola založená na šoltýskom práve. Pod šoltýstvom - škultéciou (villicatum, advocaliam) sa rozumelo dedičné richtárstvo, tj. správa obce a súdna kompetencia v drobnejších sporoch miestneho obyvateľstva. Šoltýs okrem správnej a súdnej moci dostal pozemok na výstavbu domu, väčšiu výmeru poľnohospodárskej pôdy ako ostatní obyvatelia, mal právo rybolovu a poľovačky, trhové právo, právo výseku mäsa, právo krčmy a mlyna. Povinnosťou šoltýsa bolo priviesť kolonistov a vyberať feudálnu rentu a dane. Šľachtický rod Thökölyovcov z Kežmarku získal sobášom Štefana Thökölyho st. s Katarínou Thurzovou rozsiahle majetky a stal sa aj majiteľom Oravského zámku. Začiatkom päťdesiatych rokov 17. storočia získal od Illésházyovcov hrad Likavu. Tieto majetky zdedil potom Štefan Thököly mladší. Predákom kolonistov, lokátorom, ktorého poverili osídliť pustú pôdu v Lúžňanskej doline sa stal Juraj Veselovský, pochádzajúci zo šoltýskej rodiny z obce Veselé na Orave. Osadníci pod jeho vedením sa roku 1669 prisťahovali a usadili na lúkach zvaných Lúžna. Štefan Thököly ml. z Kežmarku, hlavný župan Oravskej župy a držiteľ hradu Likava, 5. augusta 1670 na hrade Orava vydal zakladaciu listinu, v ktorej vytýčil chotár novej obce, ustanovil práva a povinnosti šoltýsa a ostatných obyvateľov. Chotár rozdelil na 25 usadlostí (zárembky). Zakladacia listina je napísaná na tenkej koži (t.č. podlepená plátnom), v rozmeroch 52 x 70 cm a nachádza sa v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Postupne do obce prichádzali Potkanovci, Chlepkovci a Svinkovci. Podľa ústneho podania kráľ Béla IV. po Tatárskom plienení tu usadil prvých obyvateľov. Či bolo pôvodne Poľského nie je isté. Tiež , keď 14.11.1370 Karol Róbert potvrdil Ružomberčanom mestské práva a určil chotár, sa v tomto dokumente spomína – kde sa rieka „Lúžna“ vlieva do Revúcej. Tiež v doklade Liptovského múzea sa spomína v roku 1406 procesia „Nová Lúžna“.   I keď Thököly v zakladacej listine sľuboval Lúžňanom, že sa im nebudú upravovať a zvyšovať poddanské povinnosti, celý rad dokumentov jasne vykresľuje obraz feudálnej poroby a vykorisťovania. A tu sa ukázalo, že pravda a právo je len na strane pánov. Nastávajú protesty a pod veľkým tlakom panovníčka Mária Terézia rezolúciou v roku 1773 zrušila dedičné richtárstvo. Likavské panstvo dávalo rôzne príkazy a zákazy, kto ich nerešpektoval súdili ho a pokutovali pred pánskou súdnou stolicou v kaštieli svätej Žofie v Ružomberku. Počet obyvateľov narastal (pre porovnanie: rok 1832 – 1801 obyvateľov, rok 1920 – 2196 obyvateľov) a úzke pásiky polí ich nestačili uživiť, preto Lúžňania odchádzali za prácou do cudziny. Koncom roku 1930 bolo v Lúžnej 200 nezamestnaných (120 robotníkov, 80 baníkov). Druhá svetová vojna sa dotkla aj Lúžňanov. Zapojili sa do SNP. Partizánsky štáb Jegorova bol v obci. V SNP padlo 23 občanov a piati tragicky zahynuli pri vynášaní potravín na Prašivú, keď ich do doliny Banskô strhla snehová lavína. Krvavým dňom bol 9. február 1945, keď dedinu napadla Vlasova armáda. Zastrelili 11 našich občanov. Jeden dom si otec a syn museli zapáliť a v ňom zhoreli. Obec bola oslobodená 4. apríla1945. Niektoré rodiny odišli osídľovať pohraničie – južné Slovensko – Čičov, Lontov, Rusovce a na Moravu (Jeseníky). Nasledovala výstavba obce.

Pomník padlým v 2. svetovej vojne: